Hrebendova kapsa

 

 

Slepý muž, ktorý „učil čítať iných“ a dokázal ľuďom „otvoriť oči“ a nadchnúť ich pre čítanie napriek tomu, že sám bol slepý. Venoval sa zbieraniu kníh a ich zachraňovaniu a tým prispel k vzniku knižníc. Áno, tušíte správne, je to  Matej Hrebenda Hačavský.

Na jeho počesť sa v Hnúšti od roku 2000 každoročne koná súťaž žiakov  vo vlastnej tvorbe – Hrebendova kapsa.

Tohto roku sa do súťaže zapojili dve žiačky našej školy – Simonka Balagová z prímy a Kristínka Wožniaková z kvarty. A práve Kristínkin  príbeh zaujal odbornú porotu – pani spisovateľku Martu Hlúšikovú natoľko, že získal 1. miesto v próze v 2. kategórii.

Srdečne blahoželáme!

 

Ak chcete, príbeh si môžete prečítať a posúdiť aj sami:

 

MILOVAŤ NEMILOVANÉ

Kristína Wožniaková

Relaxujem v korune stromu. Neviem presne určiť druh, no myslím si, že je to Maslovník africký. Vyrastá do výšky 10 až 15 metrov, takže nie je ťažké naň vyliezť. Sedím tu už vyše hodiny a pozorujem západ slnka. Je to prekrásny jav sprevádzaný farebnými lúčmi žltej, oranžovej a červenej farby. Takéto niečo môžete zažiť iba v Afrike …

Väčšina príbehov o hlavných hrdinkách sa po úvode začína nejakými krátkymi vetami o tom, ako sa bude príbeh ďalej rozvíjať. Ja to zmením …  Nie som hrdinka. Som obyčajné dievča s ryšavými kučeravými vlasmi, ktoré sa snaží dosiahnuť svoju kariéru v tak veľkom meste ako je New York.

Volám sa Katherine Louis a mám 27 rokov. Pochádzam z Minnesoty, kde som strávila krásnych 16 rokov. V sedemnástich som musela odísť z krajiny, keďže môj otec sa zaplietol s nesprávnymi ľuďmi. Odišla som do New Yorku, kde som si našla prácu a kde som sa zoznámila s mojím mužom Gerardom. Aj keď nám božstvá nedopriali a naša kolíska ostala prázdna, prebíjame sa životom spolu a poviem vám, nie je to na škodu.

Domov som prišla večer o šiestej unavená a vyčerpaná. Všetky veci som hodila na dlážku v chodbe a dúfala, že si to Gerard všimne a nezakopne o to. Moje kroky smerovali do kúpeľne, kde som si umyla ruky antibakteriálnym mydlom, aby som mala pocit čistoty. Vatovým tampónom som zotrela zvyšky rozmazanej riasenky a očnej linky siahajúcej skoro až po obočie.  Celý deň bol dosť hektický a tak sa moja ranná rutina musela chtiac – nechtiac uskutočniť v aute. To by nebolo ešte nič zvláštne, ale skúste sa niekedy namaľovať v spätnom zrkadle a ešte k tomu šoférovať. Klobúk dolu pred tým, kto to zvládne ! Potom prišla tá nepozorná sekunda, keď som vletela šesťdesiatkou do výmoľa a linka po obočie bola na svete !  Ale teraz zmizla pod povrchom 100% bavlneného odličovacieho tampónu. Tackavými krokmi som smerovala do kuchyne, kde som si uvarila čaj. Medzitým zaštrngotali kľúče vo dverách a dnu sa vrútil môj rovnako unavený manžel. Podľa mňa je už zbytočné rozpisovať, čo bolo ďalej. Obaja sme zaspali ako bábätká …

Úprimne, neliezol aj vám už niekedy váš každodenný stereotyp na nervy ?! No povedzme si, aký je to život, keď v jednom kuse celý týždeň iba pracujete, potom prídete domov vyšťavený ako pomaranč a ľahnete si spať. No je to normálne ?! Pre niekoho možno, no pre mňa nie ! Dokonca som začala vypracovávať kolegyninu prácu. Jednoducho bola som v bezvýchodiskovej situácii, ktorú si všimol aj Gerard.

,, Počúvaj, miláčik, si v poriadku ? “ spýtal sa ma jedno popoludnie. Zdvihla som naňho svoje začervenané oči s kruhmi veľkými ako Atlantický oceán. Mali ste vidieť jeho pohľad ! Neviem, či bol zo mňa viac zdesený alebo ustarostený.

,, Akoby som mohla byť v poriadku, keď pracujem nepretržite skoro šesť dní v týždni, “ zavzlykala som a hlava mi klesla do rúk. Gerard si ku mne prisadol a jemne ma pohladil po ramenách.

,, Musíme vydržať, potom bude všetko dobré. Kúpime si domček niekde pri mori a budeme mať pokoj od tohto rušného mesta.“ Nastalo ticho, kedy som si predstavila mňa a Gerarda ležať na lehátku a počúvať príjemný šum mora. Z môjho premýšľania ma vytrhol prudký pohyb manželovej ruky.

,, Čo je ? “ zhíkla som až príliš komicky, načo sa vyplašil aj holub na parapete, ktorý nám tam už týždeň vyzobáva tmel. Hádam ho z toho nezduje …

,, Urobme si výlet ! “ nadchol sa Gerry. ,, Bude to dva v jednom. “

,, Ako prosím ? Nerozumiem. “

,, Ako pracovník v Agentúre pre pomoc ľuďom v ťažkých životných situáciach mám každý rok možnosť navštíviť cudzinu. Nevyužijeme to ?  Haló, počúvaš ma ? “

,, Áno, jasne.“ Prikývla som, ešte stále zamyslená nad našim prímorským domčekom.

,, Vycestujeme do Afriky !“

,, Prosím ?! “ Táto veta ma konečne prebrala. ,,Ty chceš letieť do Afriky ? Vieš čo to obnáša ? A čo keď chytíme  maláriu ? “

,, Katy, ty hneď myslíš na to najhoršie. Dáme sa zaočkovať a bude.“ Povedal to celkom s kľudom.

,, Ty to berieš na ľahkú váhu, Gerard. Nerozmýšľaš, čo všetko sa nám tam môže prihodiť !“ Už znovu ma chytilo hysterické vrieskanie, na ktoré bol už manžel  zvyknutý. No teraz som rada, že to zobral s humorom. Veď určite poznáte ten pocit, keď niečo poviete a pritom to myslíte úplne vážne a niekto sa vám začne smiať rovno do očí. No netresli by ste ho panvicou ? Poviem vám pravdu, mala som na mále … Ale ako ma Gerard pozná a hlavne ako sa JA poznám, tak som súhlasila a psychicky sa pripravovala na minimálne päť injekčných striekačiek do zadnej časti môjho tela. Au !!!

Prečo sa dám vždy na všetko ukecať ?! Je len desať hodín ráno a môj zadok pripomína veľkosťou pozadie Kim Kardashian, aj to len jednou časťou ! Keďže o štyri dni letíme do Afriky a látky, ktoré boli vo vakcínach sa musia vstrebávať minimálne tri dni, tak sme sa boli s Gerardom zaočkovať už dnes. Prvú injekciu som ešte ako tak zvládla, no po šiestej to už bolo na nevydržanie. Sestrička nás poslala na polhodinu do čakárne, kde som sa vystavila pohľadom piatich ľudí. Normálne som ich ľutovala ! Keď som sa po polhodine strávenej na nepohodlnej drevenej lavici vybrala do ambulancie, ľuďom sa naskytol nezabudnuteľný pohľad na celkom (ne)vydarený úkaz. Postavila som sa pred zrkadlo. Vyzerala som fajn, no akonáhle som sa otočila, zhrozila som sa nielen ja, ale aj sám doktor ! Ľavá strana môjho zadku pripomínala basketbalovú loptu. Bolo dosť komické ísť po ulici v obtiahnutých nohaviciach, keďže po tomto zážitku sa mi zväčšili minimálne o dve veľkosti. No po pár hodinách sa dalo všetko do normálu. Aspoň že tak! Aj keď som bola zásadne proti Afrike, teraz sa mi to začína zdať ako celkom dobrý nápad. Napriek tým nepríjemným situáciám.

Už aby sme tam boli. Celé dni sa vlečú slimáčim tempom a mne to pripadá ako večnosť. V práci nám teraz dávajú poriadne zabrať, keďže na pracovisko prijali novú mladú účtovníčku. Mali ste vidieť jej zdesený výraz, keď jej šéf položil na stôl kopu papierov, hrúbky asi dvadsať centimetrov.  Hneď sa začala ohrádzať argumentami, že jej práca spočíva v držaní ceruzky a počítaní spolu s jej kamarátkou kalkulačkou.

,, Slečna a čo chcete počítať na kalkulačke ? Dĺžku vašich nalepených nechtov ? Tieto papiere chcem mať o dva dni hotové. Tak sa pustite do práce! “ Šéf sa už mierne rozčúlil, čo u neho nebolo zvykom, keďže všetci zamestnanci firmy ho počúvali na slovo. Vážená slečna si zbalila veci a dverami tresla tak silno, až som sa čudovala, že nám nevybilo okná. A viete kto dostal tú záťaž v podobe dvadsať centimetrov hrubých papierov ? No predsa Katherine Louis ! Aké prekvapenie, že ?! Tak už dve hodiny nerobím nič iné iba vysedávam nad papiermi a vypisujem faktúry.  Argh !

Konečne ! Konečne ! Ráno som sa zobudila o pol siedmej ako každý bežný deň. Lenže tento nebol úplne bežný, pretože nás čakala vzrušujúca cesta do Afriky ! Juhú ! Na letisko sme dorazili za necelých štyridsať minút. Rýchlo sme sa hnali k vstupnému terminálu, kde sme museli odovzdať batožinu. Nanešťastie môj kufor bol preťažený o dobré štyri kilá. Museli sme doplácať štyridsať eur. To je zderstvo ! Keď sme sa konečne dostali do lietadla, zistili sme, že naše miesto obsadil nemecký turista ohromený tunajšou kultúrou. Ale keďže letíme lietadlom s trojmiestnymi sedačkami, nemali sme veľmi na výber a prisadli sme si k nemu. Zistila som, že sa volá Erwin a býva v Štrasburgu. Skoro celú cestu mi rozprával príbehy o rôznych legendách a zaujímavostiach Nemecka. Veľa vecí som mu ale nerozumela kvôli jeho nemeckému prízvuku. O necelú polhodinu sme dorazili do Nairobi, hlavného mesta Keňe. Odtiaľ nás špeciálny pracovník odviezol do chudobnej oblasti tohto štátu. To som však ešte nevedela, čo nás tam čaká …

Prečo je zem také kruté miesto ? Prečo každý hľadí iba na seba ? Tento svet nespeje k dobrému. Pomaly, ale určite sa z neho stáva sebecké miesto !

Keď sme dorazili na miesto, kde mala byť údajne malá dedinka, od prekvapenia mi padla sánka. Viem, že Afrika nie je bohatá, ale že sa majú až tak zle, to som netušila. Keď miestni obyvatelia, najmä deti, započuli zvuk motora, ich rezké nôžky utekali za nami. Smutné tváričky sa razom rozjasnili do veľkého úsmevu. Je to strašný pocit, keď im chcete pomôcť, ale viete, že ste úplne bezmocný. Odrazu ku mne dobehlo malé dievčatko. Z malého vrecúška na roztrhaných nohaviciach vybrala ručne vyrobený náramok a podala mi ho. Vtedy som to už nevydržala a vrúcne som ju objala. Americké deti sú podľa mňa už príliš rozmaznané. Africkým ďeťom stačí jedno objatie, ktoré sa vyrovná aj novému tabletu. Mala som z toho dobrý pocit. Veľa Američanov tvrdí, že v Afrike žijú ľudia, ktorých chováme my. Lenže to vôbec nie je pravda! Povedzme si úprimne, ktorý človek v Amerike by bol ochotný prejsť kvôli vode päťdesiat kilometrov. Nikto ! A možno len vtedy, keby boli donútení, no títo ľudia túto cestu vykonávaju každý deň. Patrí im náš súcit !

Zvyšok tohto dňa sme strávili zoznamovaním sa s novým prostredím. Veľa ľudí bolo nadšených, že vidí bielu rasu. Niektorí sa nás dokonca báli. Žijú tu veľmi veľké a milé rodiny. Jedna nás dokonca pozvala k sebe domov. Neviem, či sa to vôbec dalo z nášho pohľadu nazvať domovom. Ich kuchyňu predstavovala iba provizórna doska na ktorej pripravovali jedlá. Všetci spali v jednej malej miestnosti na bambusových podložkách. Je to smutné. S Gerardom sme im darovali pár vecí, ktoré sme nakúpili pred odchodom. Boli nám strašne vďační. Keď sme absolvovali ešte asi dve takéto návštevy, konečne sme sa vybrali do nášho domčeka. Sme radi, že žijeme tak ako žijeme. A ostatní ľuďia by si to mali vážiť tiež ..

,, Dobré ráno.” Zobudil nás tenký prenikavý hlas. Moje reakcie boli pomalé a že je niekto vnútri domu som si uvedomila až po pár minútach. Bola to celkom vysoká, štíhla bruneta. Zastupovala nášho špeciálneho agenta.

,, No tak vstávame,” jej piskľavý hlas sa ozýval po celom dome. ,,Vyrážame na obhliadku okolia. Dávam vám tridsať minút na to, aby ste sa obliekli a umyli. Čakám  vonku.”

,, Och bože, to bolo čo ?” Zobudený Gerard mi venoval mi sladký bozk, ,, naša nová agentka Lisa, včera nám Ahmed spomínal, že on nepríde.”

,, Jej tón hlasu mi pripomína škriekanie Škorca afrického.” Jemne som sa pousmiala .

,, Možno máš pravdu, ale nerobme si srandu. A poďme, vstávať!” rozkázala som.

Som úplne ohromená ! V kúpeľni máme mramorové umývadlo, záchod a dokonca aj vaňu. Keby takto žili všetky rodiny v tejto zemi … Keď sme vykonali naše ranné americké hygienické návyky, vykročili sme po malých točitých schodoch von z domu.

,, Meškáte päť minút !” zahlásila Lisa a zo zdvihnutým nosíkom si sadla do auta. My s Gerardom sme sa na seba hodili udivený pohľad a zhodnotili sme, že táto slečna (dáma?) túto prácu vykonáva iba pre peniaze. Ľudia, spamätajte sa !

Príroda v Afrike je nádherná. Agávy vytvárali nádherný plot, ktorý delil cestu od trávnatých oblastí. V Afrike nerastie veľa stromov, tak sme si vychutnávali ten pocit, keď sme prechádzali okolo banánovníkov, cezmín aj mangovníkov. Gerard sa postavil, načo ho Lisa upozornila, že poistenie v prípade vypadnutia z motorového vozidla nevyplácajú, a odtrhol mango. Také sladučké a šťavnaté ovocie som ešte nejedla. Mňam ! Naša cesta pokračovala k prírodnej rezervácií. Nachádzalo sa tu veľa druhov divých zvierat, ktoré sa stali terčom pytliakov. Ich zranenia boli natoľko vážne, že ich nemohli vrátiť do voľnej prírody. Po trojhodinovej ,,prechádzke´´ džípom sme išli navštíviť pár príbytkov chudobných rodín a rozdať im pár užitočných vecí. Deťom sme nakúpili školské potreby – perá, zošity a aj látku na ušitie školských uniforiem. Dospelým ženám a mužom sme doniesli jedlo a nejaké veci na oblečenie. Na ich šťastné pohľady sa bolo radosť dívať. Človeka to hreje pri srdci a ten dobrý pocit sa nedá opísať. No nie vždy nám život udelí len tie pekné chvíle. Niekedy musia prísť aj tie zlé …

V Afrike sme už takmer štyri týždne. Pomaly si zvykám na tunajších ľudí a ich kultúru. Vžili sme sa do ich situácií a pomáhame im zo všetkých síl. Jedna rodina nám dokonca usporiadala druhú svadbu, aby sme boli k ich krajine navždy pripútaní …

,, Ich typické slávnostné šaty sa nazývajú – Trourok -” Poučila ma Lisa. ,,Typické je pre nich to, že sú obvešané rôznymi gorálkami a ozdobami.”

Vyzerala som v nich netypicky krásne. Miestne ženy mi ich šili celý týždeň. Bolo to od nich veľmi pekné. Po našom svadobnom obrade a hostine sme sa s Gerardom, už dosť vyčerpaní, rozhodli vrátiť do nášho domu.

,, Nevesta moja, ako sa ti páčila naša svadba ? “ pobozkal ma môj milovaný, už dvojnásobný manžel.

,, Bolo to od nich veľmi milé. Nemajú veľa peňazí, ale kvôli nám obetovali svoje látky. Sú to veľmi srdeční ľudia.” Po krátkej pauze som vyriekla rozhodujúce slová.

,, Ostaňme tu” navrhla som.

,, Prosím ?”

,, Už nikdy neodíďme !”

,, Nerozumiem ti !”

,, Jednoducho sa nevráťme späť do New Yorku. Keby sme sa vrátili, odznova začneme žiť ten istý stereotyp z ktorého budeme unavení až do nášho dôchodku. Ostaňme tu.”

,, A čo tak náhle ? Veď si nechcela ani pomyslieť na to, že tu ostaneme dva mesiace a odrazu tu chceš bývať ?” usmial sa Gerard a venoval mi dlhé objatie.

,, Prosím, ostaňme tu ! Nechcem íst späť!”

,, Vieš čo ?” prikývol, ,,porozmýšľam o tom, ale …” Cŕŕŕŕŕŕn. Zazvonil mobil a manžel ho jedným pohybom ruky zdvihol.

,, Prosím ? … Hovorte pomalšie, nerozumiem vám ! … Ako dlho ? … Dobre, počkajte na mieste … Hneď prídem !”

,, Čo sa deje ? ” spýtala som sa nervózne.

,, Shina, to malé kučeravé dievčatko, čo ti darovalo náramok, sa stratila. Jej rodičia išli na dva týždne za blízkymi a už sa nevrátili. Shinu mal prísť strážiť jej starý otec, lenže on na ňu zabudol a ona niekam odišla. Nevedia ju nájsť …”

,, Preboha, však to nie je pravda ? ” Celá som sa rozochvela a od náhleho prívalu informácií som si musela sadnúť.

,, Neboj sa, my ju nájdeme, ” povedal Gerard a pri náhlom odchode buchol dverami.

Sledovala som televíziu, snažila som sa listovať v časopisoch, prezerala som si naše fotoalbumy, no nič mi nepomáhalo zahnať strach. Po pol hodine strávenej snažením sa zamestnať mozog inou prácou, som to vzdala. Prehodila som cez seba  tenký svetrík, kedže  počas noci je tu mierny chlad a rozhodla som sa, aj napriek manželovmu zákazu, opustiť dom. Blúdila som uličkami dediny, no nikde som nezačula ani jeden zvuk pripomínajúci dievčenský hlas. Keď som to už chcela vzdať a odísť, začula som silný brechot svorky. Zo suchej zeme som zdvihla veľký konár, ktorý mal slúžiť ako moja zbraň, a vydala som sa za štekotom. Pri jednom schátranom domčeku som zazrela skupinku hladných, na kosť vychudnutých psov. Na zemi ležala akási kôpka o ktorú sa bili dvaja členovia svorky. Už som sa otočila na odchod, keď som zistila, že tá kôpka, je v skutočnosti živé dieťa ! Konár som pevne chytila do rúk a s hlasným krikom som sa rozbehla k domu. Chúďatá psy, nevedeli čo sa deje a zo strachu o holé životy radšej utiekli. Keď som konečne odhodila palicu, pomaly som si čupla k malému stvoreniu, ktoré ležalo predo mnou.

,, Preboha! Shina!” Dievča, ktoré bolo ešte pred pár týždňami zdravé a plné života, zrazu vyzeralo úplne inak. Boli to iba kosti obalené kožou. Rýchlo som si vyzliekla sveter a opatrne som doň Shilu zabalila, zobrala na ruky a utekala k lekárskemu stanu. Keď som tam konečne dobehla, začala som hystericky kričať, načo zo stanu vyšiel malý tučný muž a sťažoval sa, že ruším nočný pokoj. Keď však uvidel čo držím na rukách, rýchlo zavolal kolegov a Shilu odniesli dovnútra. Celá vystrašená som si vypýtala pohár vody. Kým som sa spamätávala zo šoku, lekári pracovali na záchrane dievčatka.

,, Katy? … Katherine! ” zakričal na mňa Gerard. Keď ma uvidel, v akom som stave, pochopi,l čo sa stalo.

,, Našla si ju, však ?” Nezmohla som sa na žiadne slová. Nemo som príkývla a rozplakala sa v jeho náručí

Trvalo dve hodiny, kým Shilu zoperovali a zachránili jej nevinnú dušičku. Keď nám to lekári prišli oznámiť, s radosťou som jedného, toho malého, objala a venovala mu bozk na líce. Potom sme začali riešiť vážnu vec.

,, Shilin stav je stabilizovaný. Keď chceme, aby nemala žiadnu psychickú ujmu, potrebujeme pre ňu nájsť milých a starostlivých rodičov.”

,, A kde ich nájdeme ?´´ spýtala som sa zúfalo lekára.

,, Ale veď oni tu už dávno sú, miláčik,” povedal Gerard.

,, Prosím ? Nerozumiem ti,´´ spýtavo som sa manželovi pozrela do očí.

,, My budeme jej rodičia. Radi si Shilu zoberieme.” Keby ste vedeli, aká radosť v tej chvíli nastala. Konečne sa splnil môj sen byť matkou. Aj keď Shila nie je naše biologické dieťa, staráme sa o ňu a vychovávame ju ako vlastnú. Je radosť ju vidieť s úsmevom na tvári, ktorý nám rozdáva do sýtosti a my sa ho nikdy nevieme nabažiť.

    A tebe Shila sľubujem, že budem tá najlepšia matka na svete … NAVŽDY!

Relaxujem v korune stromu. Neviem presne určiť druh, no myslím si, že je to Maslovník africký. Vyrastá do výšky 10 až 15 metrov, takže nie je ťažké naň vyliezť. Sedím tu už vyše hodiny a spolu s dcérkou pozorujeme západ slnka. Je to prekrásny jav sprevádzaný farebnými lúčmi žltej, oranžovej a červenej farby. Takéto niečo môžete zažiť iba v Afrike …